Zápis z geta

Autor: Lívia Lévyová | 2.6.2013 o 22:09 | (upravené 3.6.2013 o 7:03) Karma článku: 7,27 | Prečítané:  579x

Stála som za mrežami a cítila sa ako v klietke. Alebo ako by som do klietky pozerala. V tej chvíli to bolo ťažké určiť. Rozhodne som bola na tej lepšej strane.

V diaľke horeli pneumatiky. Také geto vyzerá presne tak ako si ho človek predstavuje. Zároveň naň dopadne pocit, že sa presunul v čase a toto je koniec civilizácie. Alebo jej dôsledok.

Bála som sa vtedy a bála by som sa i dnes. Bola som v škôlke na Luníku IX. V meste som sa narodila a ten názov za roky dorástol obludných rozmerov (nielen v mojich predstavách). Každý počul niekoľko príbehov o tom, čo oni niekde niekomu spravili. Mnohé sa určite stali. Zbitý šofér autobusu, ktorý odmietol zastaviť, kde si ktosi zmyslel a podobne.

Proste to trvalo vyše dvadsať rokov než som sa tam odvážila. Bolo v tom trochu zvedavosti i vidiny zárobku. Pomáhala som pri natáčaní dokumentu o škôlke na Luníku IX. To ona je obohnaná plotom. V upútavke k filmu sa o nej hovorilo ako o "oáze pokoja". Niečo na tom je. Každý deň nás dobrá duša doviezla až k budove, tam už čakali miestne matróny (upratovačky zo škôlky). Tvárili sa škaredo na kohokoľvek, kto by si na nás chcel dovoľovať. Potvrdilo sa pravidlo: Natáčanie medzi deťmi človeku otupuje citlivosť ušných bubienkov.

Párkrát došlo i na adrenalín. Prvý raz, keď sa kameramanka s režisérkou na vlastnú päsť rozhodli (a nikomu nič nepovedali) vyliezť natočiť tie horiace pneumatiky. To sme ich sledovali spoza mreží. Bolo dobre, kým si ich nik nevšimol. Potom už šlo takmer o život. Ale stihli to. Ktorási z učiteliek im šla na pomoc, možno dokonca samotná riaditeľka. A tú rešpektujú i miestni. V tej chvíli vo mne zosilneli všetky tie pocity a strach. Tak predsa majú pravdu.

Lenže. Potom sme boli natáčať v rodine jedného zo "zámožnejších" detí. Bývali v byte v jednom z tých otrasných panelákov, čo už nemajú na chodbách okná a ani okenné rámy. Cestou po schodoch som sa bála, či neprepadneme.

Keď človek vstúpil do predsiene, ocitol sa v inom svete. Teda čase. Pred koncom sveta. Obyčajný panelákový byt. Vlastne nie úplne. V každej izbe sedel aspoň jeden televízor.

Ako sa ukázalo, rodina toho dieťaťa pracovala v Anglicku. Tak peniaze investovali do domova. Miesta, kde sa narodili. Veď kam inam? Dokonca si snáď zriadili samostatnú elektrinu a plyn, aby mali. Lebo nik iný nechcel platiť. Možno dokonca platili za ktorýchsi susedov (ak neplatia susedia, odpoja aj ich. Snáď mali nejaký spoločný rozvod). Hrozný paradox. Mohli by si dopriať niečo lepšie, inde. Ibaže to by nebol domov. Sentimentalita. Došlo mi, kde sme, až keď som po novej bielej záclone zbadala liezť švába...

Potom sme boli u rodiny, na ktorú spomínam najviac. Bývali snáď na Podjavorinskej ulici. Tie ulice tam sa volajú tak pekne (trebárs taká Hrebendova) a pritom... Dva-tri paneláky tam ktosi postavil (=pricapil) až neskôr. Stoja na samom konci sídliska. Určite bývali novostavbami. Majú okrúhly tvar a asi chceli pôsobiť estetickejšie. No. Tým, že je okolo nich kopa prázdnej plochy, mali stáť akoby obďaleč, snaha o krásu nevyšla. Priestor "zelene", teda okolie slúži rovno ako skládka. Asi tam chodia všetci vyhadzovať odpad. Ale výhľad smerom od sídliska bol pekný. Tej zelene tam predsa zostalo.

Byty v tých ošarpstavbách boli malé. Dvojizbové, či dokonca garsoniéry. Elektrinu v nich mali, ale nie stále (nie všetci platili, čiže väčšina neplatila). S vodou bol tiež nejaký problém.

Už v tej dobe v ňom bývala päťčlenná rodina a čakali šieste. Bola už riadne tehotná. Veľa sme sa rozprávali. Jej manžel robil automechanika. Narodil sa v Ťahanovciach. Nejako sa dostali k tomu bytu. Ona bola z Luníka. Aj by chceli odísť, ale stále šetria. Proste na to nemali.

Bála sa o deti. Že sa hrajú so susedmi a tí fetujú a bohviečo vyvádzajú. Lenže stále ich nemôže mať na očiach. A čím viac im to bude zakazovať, tým viac sa im bude žiadať ich spoločnosť. Čo majú s deťmi robiť? Dostali počítač. Možno to ešte bola "osemšestka". Niečo na nej bežalo. Windows 95? Ale hrali sa, statočne. Aj sa bili o klávesnicu. Kvôli energiám prala v rukách. Ale prala. Pre nich. Ovládač napokon starší brat prepustil sestre, ktorá sa predtým hrala s malým bratom. Tak si to vymenili.

Mali sa radi v tej jednej preplnenej miestnosti. Atmosféra úplne iná než v niektorých nesociálnych rodinách. Aj im to závidím. Kto vie, ako dopadli? Z dna sa nie vždy dá odraziť.

Keď sme od nich k večeru odchádzali, šla nás odprevadiť s deťmi k autu. Za nami šla skupina faganov. Vykrikovali nadávky, ktoré by si i Slota musel zapísať. Boli to malé decká a človek sa ich bál. Kanaďanku chytali za zadok.

Tá tehotná mama ich od nás odháňala. Až napokon sa jeden z nich so mnou dal do reči. Mal osem rokov. Núkal mi lepidlo. Nech si dám i ja. On už fetuje od šiestich a je mu dobre. Akoby sa mu v očiach na moment zjavilo niečo, čo pomaly zhasínalo. Chvíľku ho ktosi počúval. To stačilo.

Došli sme k autu. Bol január. Ja som hneď potom chytila chrípku a mala týždeň horúčky.

Stále sa bojím. Ale to je normálne. Z ľudí mám strach tak celkovo. Ale viac sa už bojím slov ako oni/ony (doplniť rasu/národnosť/pohlavie), sú (všetci/všetky), takí/také (akékoľvek adjektívum). Je to ako sa snažiť celý oceán preliať do fľaše. Nezmysel.

Vždy mi je ľúto, keď slová stratia zmysel a stanú sa z nich frázy, ktorým všetci rozumieme, ale nik nevie, čo vlastne pomenúvajú.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?