Gottland (2014)

Autor: Lívia Lévyová | 2.9.2014 o 20:10 | Karma článku: 2,31 | Prečítané:  762x

Film, ktorý čoskoro neuvidíte v našich, ani vašich kinách. Škodoradostne by šlo dodať: A to je dobre. Ale to sa a) nerobí b) nie je to celkom pravda c) keď u

NNŽ IS THE PLACE!

Ono výsledok mohol byť lepší. Výstižnejší. Silnejší. Prekvapivejší. Nápaditejší. Jednoducho viac "ší". Ale o tom neskôr.

V Prahe sa film premietal až do 30.8. na Nákladovom nádraží Žižkov (NNŽ). Vonku, na počasí. O pol desiatej večer. Asi je to čas, ktorý vyhovuje mládencom, umelcom, alternatívcom, hipstercom a zúfalcom. Jednoducho "com". Možno sa čakalo na tmu kinosály. Rozdávali sa deky. A čaj zadarmo. Vzhľadom na počet (skoro) spárovaných jedincov zaznamenaných počas projekcie, ktorej som sa zúčastnila, je táto lokalita horúcim kandidátom na úspešné rande.  S industriálnou romantikou. 

I pre "forever alonerov", ktorí svoje večery radšej trávia so škatuľkou cigariet, ale monitor na laptope je im primalý, má NNŽ jednu skvelú vlastnosť: môžu si tu počas filmu zapáliť kedykoľvek chcú. Čo chcú.

Premieta sa priamo pri odstavených vagónoch, v koľajišti. NNŽ sa zapáči každému, komu je bežné kino pritesné. Či príliš konvenčné, kapitalistické, artové.  Jednoducho "é" .

Za odvahu nevydať sa bežnou distribučnou cestou si zaplatené vstupné film zaslúži. Pokiaľ sa bude film v iných mestách, lesoch, liehoch a hájoch premietať v podobne zaujímavých lokalitách, tak jeho vznik nebol márny.

Možno už menej stojí za svoj obsah.

Jedná sa o veľmi veľmi voľnú adaptáciu rovnomennej knihy poľského autora Mariusza Szczygieła. Kniha, ktorej autor (podľa mojej poľskej kamarátky) zaviedol  pojem "Čechofil".

Síce som ju zatiaľ nečítala, ale keďže "všetci vravia" (= známi i internety) že je skvelá, tak to musí byť pravda.

Samotná predloha nemá dej, jedná sa o kolekciu esejí. Pokiaľ internety (a všetci) neklamú, Szczygiełov pohľad na Čechov a ich národné mýty a legendy je unikátny. Unikátne výstižný.  

Proste nás Poliaci predbehli. Pritom my vieme, akí tí Česi sú:  držgroši, ktorí si všade  nosia paštéty, pivo, Becherovku, Jágrov zostrih a sandále v ponožkách.

Okej, jeho podanie je asi o niekoľko stupňov komplexnejšie.

Snaha o adaptáciu knihy tu už bola a vznikla z toho divadelná hra. Podľa tej istej poľskej kamarátky nie príliš vydarená. 

A teraz film. Ten je kompiláciou piatich "poviedok" (tak sa človek dočíta. Internety). Skôr sa však jedná o päť krátkych filmov študentov / absolventov katedry dokumentaristiky na FAMU. Svojou formou majú teda neprekvapivo bližšie k vizuálnym esejam.

Ako už bolo uvedené, knihu som nečítala. Ale človek nemusí byť génius, aby pochopil jednu vec: ak kniha tak originálne reflektuje český národ, tak je to i vďaka tomu, že jej autor má nadhľad a v škole nebol masírovaný českými nacionálnymi dejinami. Nechýba mu odstup.   

Tie kvantá študentských filmov FAMU z katedry dokumentaristiky, ktoré som za mladších liet zhliadla, vystihuje skôr pojem angažovanosť. Snažia sa vypovedať o stave spoločnosti, sem-tam  aktuálne i dejinné témy sarkasticky vystihnúť, ale vo výsledku často cítiť morálnu kritiku. Väčšinou ani nie príliš originálnu. Netýka sa to však zďaleka všetkých filmov, každý je tvorcom individuálnym, no táto tendencia jednoducho existuje a prispieva k neistému (môjmu) dojmu z adaptácie.

Tak, teraz pekne po poviedkach.

PITVA GOTTLANDU

86 400 - Lukáš Kokeš

Jeden deň. Jedna falošná dlhá jazda kamerou. Zľava doprava ako pri komikse. Začneme u Baťu v Zlíne pri výrobe topánok "prestížiek", prejdeme nákupným centrom, diaľnicou, Škodovkou. Plynulý horizontálny pohyb je zakončený výťahom. Zdola hore. Teda v akomsi protipohybe.

Celá jazda je natočená bezchybne. Odvíjajúci sa obraz (ako pri prezeraní tapisérie v Bayeux) rámuje rýchly plynulý pohybu sveta. Civilizácie.

Chytrý nápad. Moderný svet podľa bežiaceho pásu, ktorý kedysi zmenil svet. V celom tom hemžení, neustálej zmene, je poézia. Najmä ak divák sedí v chátrajúcom industriálnom... emmm... chráme.

Má to byť svet, aký Baťa chcel? Čo Baťove ideály?

Teraz sa pripravte: sú mŕtve.

Celý optimizmus jeho doby je dávno pochovaný.

Aspoň tak to približne vyplýva z komentárov mimo obraz. Sú to hlasy pracujúcich. Vidia túto dobu a zmeny v nej nejakým spôsobom. Opäť sa pripravte. Žijeme v konzumnej spoločnosti a civilizácia ide do...veď to všetci vieme. Všetci to vravia. Úpadok morálnych hodnôt, ktoré síce tak mocno upevnilo polstoročie komunizmu, že nikto nikomu nič nezávidel, nepokradol a nezabil, je tu. Pokrok nemožno zastaviť.

Svet na jedno použitie. Tieto vety síce nezaujato, v pozadí, vypúšťajú "obyčajní" ľudia, kým divák sleduje ten jeden plynulý pohyb, ale o to viac má potom človek pocit, že vlastne splývajú s autorskými myšlienkami a opakované: "Pohyb je život - nehybnost smrt (M. Zikmund)" vyznieva ako úškrn smerom k divákom. Vidíte, kam sa až ten svet dopracoval?

Miesto priestoru pre obecenstvo na vlastnú interpretáciu, divák dostáva ďalší banálny povzdych nad stavom vecí od niekoho, kto proste vie lepšie. Lebo o tom natočil film. Preháňam. Možno je to nezámerné, ale práve v tom nepotrebnom pozadí hlasov cítiť tú angažovanosť, o ktorej bola reč.

Ak ste dočítali až sem a od filmu očakávate prdiaci humor / akčné scény od M. Baya / dobehy na letisko / Chucka Norrisa, tomuto filmu sa radšej vyhnite. Vlastne, nemusíte. On sa vyhne vám.  

Choďte, ak na vaše estetické cítenie zapôsobí to, ako napríklad paralelne ľudia miznú po eskalátoroch. Dokola. Dopredu. Stále. Ich ten eskalátor zje.

Ak k tomu ešte budete chcieť počuť súd o stave vecí, v poriadku.

Pre mňa by to celé malo význam, keby to bolo otvorené. Interpretáciám. Možnosti vidieť v tom presný opak toho, v čo Baťa dúfal. Alebo v tom vidieť krásu bežiaceho pásu (ha! rým!).

Rozhodne by som sa do segmentu ponorila znovu. Akurát bez zvuku.      

 

Panenství Lídy Baarové - Petr Hátle

POZOR KAZIZÁŽITOK (=spoiler)!

Baarová mala (sexuálny) vzťah s Gobblesom. Či bola panna, neviem.

Koniec KAZIZÁŽITKU

Vzťah českého národa k Baarovej je komplikovaný. Aj na Slovensku, si myslím. Každý rok o nej  Plus sedem dní totiž v historickej sekcii uverejní článok. To dokazuje, že sa jedná o medzinárodne uznávanú kontroverznú historickú postavu (viem, o Mojsejovcoch písavali viac, aj hviezdy medzinárodného formátu to sú, lenže Your argument is invalid ).

Že bola talentovaná, si snáď ešte niekto pamätá. Či nevedela, do čoho sa ženie, keď mala aféru s nacistickým režimom, to si možno nepamätá ani ona sama. Alebo nechce.

Samotný námet tohto segmentu sa triafa do čierneho. I nápad vziať rozhovor, ktorý sa pred nejakými rokmi odohral medzi Otakarom Vávrom a Lídou Baarovou, má potenciál.

Ako je Baarová rozporuplnou pre národ, tak je Vávra rozporuplný pre FAMU. Posledné roky si ho pamätajú ako senilného dedka, ktorý na svojich prednáškach nechával študentov čítať z vlastných na stroji písaných skrípt. Najradšej to nechával na hlasivkách urastených diev, ktoré na to mali i pľúca. Samozrejme, táto skúsenosť pochádza z druhej ruky, ale má rovnakú silu ako akákoľvek iná klebeta. Všetci vravia. Proste, Vávra je tak čerstvý fenomén v histórii školy, že prejsť celou FAMU a neurobiť si naňho nejaký názor = not possible. Proste je školou vnímaný kritickejšie, než zvyškom národa.

Tento uhol pohľadu cítiť i v celom segmente. Pri výbere záberov na režiséra. Na jeho neprítomný výraz, keď oslavuje svoje veľké jubileum. V tom prehnane sarkastickom popise toho, čo (ne)prežíva.

Muž, ktorý so zdravou kožou prešiel všetkými režimami 20. storočia, sa chystal natočiť film o žene, ktorej sa nepodarilo prejsť ani jedným. Zlomil ju.   

Tento muž nad ňou prvým a posledným záberom v scenári k pripravovanému filmu, vynáša súd. Je úplne opitá. Zničená. Vie to.

Má naň však tento človek právo, keď on sám za celú históriu režimov nikdy jednoznačné morálne stanovisko nikdy nezaujal? Že nemal na výber? Kto by si chcel ohľadne Vávru zanadávať na autora, že sám nič nenatočil/vytvoriť/kontrafak(t)ovať názor/stať sa (Várvo?)...filom (zlý vtip k menu autora), nech sa zastaví tu: Kamil Fila píše o Vávrovi

Čo ak ten súd nepriamo vynáša aj Vávra sám nad sebou? Sám je kdesi vnútri znechutený. Nič diváka k tomuto záveru nevedie, ale prečo sa neskúsiť vydať touto myšlienkovou cestou?

Hátleho príspevok vyznieva zaujímavejšie. Čím viac sa nad ním človek zamyslí, tým viac ocení nejednoznačnosť toho, čo autor vraví. Z žiadnych citovaných pasáží neplynie, že je Baarová obeť.  

Lenže. Autorovi sa žiaľ nepodarilo získať celý rozhovor medzi režisérom a herečkou (záznam existuje). Hoci nápad miesto toho rozhovor zinscenovať je v poriadku, samotné prevedenie kríva. Ak má byť dramatizácia  schválne naivná a neherecká (scudzovací efekt), tak sa míňa účinkom a diváka akurát rozptyľuje. Keď na plátne počuť a vidieť skutočnú Baarovú, ktorej je cudzí skôr český jazyk a ktorá pred Vávrom (asi) predstiera, ako veľmi je jeho otázkami vyčerpaná (pritom sa ju na tieto otázky pýtali tisíckrát, musela sa ich pýtať sama seba). V jeden moment akoby šla podľa vlastného scenára, (ktorý pomaly zabúda), tak by si prial, aby žiadna dramatizácia nevznikla.

Aby sa viac posnažili získať ten originál. Baarová aj ako zničená žena pôsobí charizmaticky. Jej predstaviteľka žiaľ vôbec. 

Jediný raz sa podarilo hercov vystihnúť v zaujímavej situácii: Keď herečka, ktorá Baarovú stvárňuje, vysvetľuje svoj vlastný postoj k nej. Ale to nehrá.

V tomto segmente je našťastie ďalší posun k tomu, čo reflexia nedávnych dejín potrebuje. Priestor.

 

Letící kůň. Věra Čakányová

Počuli ste o Eduardovi Kirchbergerovi?

Ani ja nie.

Kazizážitkom sa teda vyhnem. Ide sa rovno na vec.

Tretí segment má pomerne komplikovanú štruktúru a oproti prvým dvom sa v nej dá ľahko stratiť. Ako americký pilot v Kórei v 50.-tych rokoch.

Toto sú fakty.

Eduard Kirchberger mal dve dcéry.

Eduard Kirchberger je Karel Fabián. Umeleckým menom. Spisovateľ. Čítali ste ho?

Ani ja nie.

Napísal okrem iného  i knihu o americkom pilotovi v Kórei v 50.-tych rokoch, podľa ktorej je poviedka pomenovaná. Vraj veľmi tendenčnú.

Slovo "poviedka" používam zámerne, táto časť má najbližšie dejovému filmu. Príbeh? Aha, a sme doma.

V segmente sa prelína niekoľko, povedzme, dejových línií.

Veľmi veľmi voľná adaptácia Letiaceho koňa.

Skype rozhovory s jeho dcérami.

Citácie autentických dokumentov.

Na ich základe si divák skladá obraz. Výsledok, ku ktorému sa dostanete, má skôr modernistickú "rozbitú" formu, než podobu antického ideálu.

Formálne poviedka využíva formu rotoskopie. Scudzovací efekt, ktorý za menej peňazí dovoľuje viac muziky. Teda, viac surovosti. Tým možno na plátno preniesť i výjavy, ktoré by pôsobili a) verbálne banálne  b) v hranom filme bez použitia veľmi dobrých efektov ako od Tromy.

Divák si teda skladá Kirchbergera. Jeho prostredníctvom sa ale dozvedá viac i o jeho dobe. O tom, prečo bol. Môže sa zamyslieť nad tým, kým by bol on - divák, keby zažil to isté, čo Kirchberger. Alebo tým americkým pilotom z knihy. Alebo Karlom Fabiánom.  Alebo jeho dcérou. "Táta nesnášel lhaní," vraví jedna z nich. Možno dokonca i Kirchbergerom bol, ak pracoval za socializmu.

Miestami sa jednotlivé línie trochu míňajú a fakty (skôr ich úlomky) majú väčšiu váhu než línia  Fabiánovho románu. Pointu nechcem prezrádzať. Kirchbererov príbeh, jeho psychický stav a stav socialistickej a nacistami okupovanej spoločnosti dokresľuje to, čo fyzicky zažíva hrdina - pilot.

Na druhej strane, tento pilot z románu Letiaci kôň rozumie Kórei (spolu s autorom = Karolom Fabiánom) asi do tej miery, ako my rozumieme Kirchbergerovi. Jeho dobe. Minulosti. Väčšinu poznáme my, väčšina spoločnosti, z tých najtvrdších dôb, už iba z počutia.

Čo v Letiacom koňovi nefunguje, resp. pôsobí až príliš scudzujúcim dojmom, je rozprávač / hrdina - pilot. Jeho monotónny mrmlavý hlas asi chce a má pôsobiť kontrastne voči emóciám, ktoré prejavujú dcéry (hovoria česky, on je nadabovaný slovensky - náhoda? Takmer určite áno). Minuli sme sa. Ale ľudia dookola sa smiali, tak to možno len nezabralo na mňa.

Vo výsledku je segment možno trochu chaotický. Pozrela by som si ho znovu. Skúsila v hlave preskladať, či by mohol byť ešte pôsobivejší.

Rozhodne na mňa zapôsobil najviac. Formou i obsahom, ako sa vraví.

 

Místo Stalina. Rozálie Kohoutová

Stojí Letná. Léta letí. Na Letné nic nestojí.

Stál tam Stalin.

Kýva sa tam kyvadlo.

Keď bol ešte Klaus lídrom ODS, láskyplne sa odtiaľ díval na Pražanov z billboardu.

Stalina odstrelili.

Chodili tam prostitútky so svojimi kunčaftmi. Pardon. Teraz sa im vraví "klienti".

Bol tam Michael Jackson. Chvíľu. Počas vystúpenia.

Po revolúcii sa tam odohral festival podivnej hudby.

Pod pomníkom sú stále pozostatky Stalina. Teda jeho sochy.

Nejaká podivná slečna / pani chcela na Letnej (malú) sochu Jacksona. Lebo jeho ideály.

Manželka odstreľovača Stalina používa kus z neho v záhrade. Teda jeho sochy.

Mohlo tam byť akvárium s eskalátorom až na samý vrch Letnej, ale Austrálčania nie sú skorumpovaní.

Tak. To je asi všetko, čo sa vo filme dozviete. Možno v inom poradí.

Nie je toho málo, ale chýba tomu nejaká línia. Všetko to drží pohromade miniatúra Letnej, ktorá sa mení a predznamenáva, o čom bude ďalších X minút filmu. Vo výsledku je to celé nejaké pozliepané, ako tá miniatúra. Vlastne i tie prechodné zábery na miniatúru sú akoby prilepené k tomu zvyšku.

Ak to mal byť zámer, lebo i celá história pamätníku po zbúraní Stalina je taká chaotická, tak to nefunguje. Navyše sa miestami skáče z A do C a nazad do B. Chýba akákoľvek časová / tematická (aspoň) príbuznosť jednotlivých výsekov. Kauzalita, povedzme. Opäť, ak chýba zámerne, tak radšej nemala. Ak tam niekde vonku je, tak som ju nepostrehla.

To je asi tak jediný dojem zo segmentu. Škoda.

Zábery na Stalina z archívneho filmového denníka sú skvelé. Pár momentov vtipných.

Miesto tohto filmu je ale zábavnejšia návšteva Letnej a pivo s výhľadom na Vltavu.

Inak, ľudia si v ankete, ktorá bola virálnou reklamou na film, zvolili, koho by na Letnej chceli. Bohdalovú, myslím.  

 

Zdeněk. Klára Tasovská

Skúsime to jednou vetou: V roku 2003 si geek mladý okuliarnatý  v kolektíve neobľúbený samotársky panic počítačový expert s nadváhou a ťažkým pocitom sklamania voči spoločnosti  siahol na život a po vzore Jana Palacha sa upálil na Václavskom námestí.

Zaujímavé na tom je, že si naň už nik nespomenie. Ani Blesk.

Keď už sme pri Blesku.

Možno to je zámer. Dúfam.

Celý segment je totiž natočený a odprezentovaný ako zlá priemerná televízna reportáž.  

Poučenie pre všetkých: Ak sa niekto rozhodne natočiť "zlý film", existuje obrovská šanca, že natočí zlý film. Stalo sa.

Naliať si rum do čaju a skúsiť posledných dvadsať minút prespať alebo presúložiť. Podľa toho s kým na film idete.

 

SPACE IS NOT ALWAYS THE PLACE

Konečné zhrnutie je asi takéto: Prvé tri eseje s nejakými výhradami majú čo povedať. Štvrtý udržal moju pozornosť len vďaka niekoľkým záberom na Letnú, ktoré som doteraz nevidela. Piaty radšej od-vidieť. Celok = taká sínusoida.

Mám ešte jeden osobný problém so študentskými filmami.

To tých chudákov zvukárov nútia vždy skladať dokola rovnakú pesničku ku každému cvičeniu? Ak sa nepoužije akustická gitara (ta býva skôr u hraných), tak hudba v študentskom dokumente je cca toto: Space music!

Preto: Vďaka Letiacemu koňovi za hudobné osvieženie.

Milí mladí zvukári, nerobte to. Space music is dead. Prosím, nepresedlajte ani na obecné americké indie s gitarou, "lálá" hláskom a xylofónom. Nerobte to.

Menej vďaka DJ-ovi, ktorý po projekcii hral. Nás staršie pracujúce ročníky prinútil zívať a odplaziť sa na pivo a kolektívne "ja som nič nenatočil, ale myslím si" (vlastne toto, ale v primitívnejšej forme) po filme inam. Asi sa netrafil ani do vkusu ostatných divákov, väčšina ľudí nezostala ani na to jedno pivo. V piatok by človek čakal niečo...primitívnejšie a chytľavejšie. Tým nespochybňujem jeho kvality. Len schopnosť udržať si publikum.

Najdôležitejší poznatok z návštevy projekcie je: Snáď sa z NNŽ stane permanentné letné kino. Mám to blízko.  

Pre tých najodvážnejších. Space is the place.

PS: Po dopísaní článku som začala používať internety a dostala sa k rozhovoru s Klárou Tasovskou. Škoda, nebola to len nevydarená paródia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?