Saulov sy/in

Autor: Lívia Lévyová | 10.4.2016 o 15:02 | Karma článku: 2,07 | Prečítané:  545x

Pozn.: ďalší text môže obsahovať a obsahuje hneď niekoľko spoilerov. Saulov syn je škaredý film. Napríklad v porovnaní s iným minuloročným eurohitom Veľkou nádherou.

Natočený vo formáte 4:3[1]. Jeho obraz je "škaredý" nielen svojou toľko spomínanou témou Sonderkommanda a koncentračných táborov, ale divákovi znepríjemňuje sledovanie neustálym pohybom.

Oslavovaná kamera býva prirovnávaná k hernému módu počítačových strieľačiek, kde hráč svoju postavu riadi  spoza jej chrbta a tým vníma svet jej očami. Táto perspektíva sa výrazne líši od takzvaného "1st person" pohľadu, ktorý má niekoľko nedostatkov. Dnešné technológie ešte nedokážu presvedčivo navodiť pocit toho, že sa dívame cudzími očami (to by sa mohlo s nástupom novej generácie virtuálnej reality zmeniť). Zároveň hraním v prvej osobe hráč často stráca prehľad o priestore, v ktorom sa pohybuje, pretože šírka zorného poľa nepostačuje a vzdialenosti v hernom svete nezodpovedajú vždy predstavám hráča. Pohľad tretej osoby a oddelenie od postavy ponúka lepší prehľad o perspektíve, vzdialenostiach a umiestnení postavy na "hernom poli". Zároveň hráčovi neustále pripomína, že ovláda postavu. Vytvára odstup.

Film tento uhol pohľadu síce využíva, ale rozhodne (až na finálne momenty) nenapomáha orientácii diváka. Obrazu vždy totiž dominuje Saul. Aj momenty, kedy sa dívame cez jeho rameno, neprispievajú k orientácii a prehľadnosti. Skôr navodzujú dojem klaustrofóbie. Divák je so Saulom vždy úzko spätý, nepohne sa od neho a okolí vie iba to málo, čo mu dovoľuje odhaliť obraz, v ktorom aj tak vždy dominuje kus Saula. Najčastejšie zaberá jeho tvár väčšinu plátna a akcia sa odohráva rozostrená na pozadí. Akoby schválne prekážal a nedával možnosť divákovi nazrieť na hrozné veci, ktoré sa odohrávajú okolo. Ani on sám ich nechce vidieť. Na rozdiel od hernej perspektívy: dôležité nie je to, čo postava vidí, ale to čo by divák rád videl, ale postava mu to (schválne?) nedovoľuje.

Príkladom je scéna, kedy hrdina dlhšie stojí pred jednou z pecí. Celú dobu sa dívame na jeho tvár, ale niekde v pozadí dvaja väzni nakladajú do pece telo. Saul ich akoby schválne ignoruje, nás to schválne priťahuje a detaily, ktoré nám kamera uprela, si domýšľame. Samozrejme, v horšej variante.

Pokiaľ by divákovi bol umožnený priamy pohľad na odpudivú činnosť a nič nebolo ponechané na predstavách, vnímanie akcie by  automaticky skĺzlo k stereotypným predstavám o koncentračných táboroch, ktoré sú v nás zakorenené z mnohých i nemnohých konfrontácií s históriou.

Film funguje najlepšie, keď nič nevysvetľuje ani neposúva jednoduchý príbeh ďalej, ale ukazuje koncentračný tábor ako miesto, ktoré pripomína obrovskú korporáciu. Samozrejme, s tým rozdielom, že pri vybočení z rady vás nevyhodia, ale skončíte v peci. Členovia Sonderkommanda pochádzajú z rôznych kútov Európy a ledva si rozumejú. SS dôstojníci, všetci dvaja, ktorí sa filmom mihnú, sú len vyšinuté a v podstate až karikatúrne stereotypné figúrky, ktoré o skutočnom fungovaní tábora nemajú žiaden prehľad. Väzni sa občas strácajú, dostanú pod iného kápa, sú priradení na prácu, ku ktorej nemajú vôbec žiadnu kvalifikáciu a podobne.

Každá veľká hierarchická organizácia vykazuje známky chaosu. V každej korporácii sú "zašívači". Vtipov o neschopných manažéroch kolujú stovky a aj v nej sa môže ľahko stať, že sa informácia o blížiacom sa prepúšťaní dostane len vďaka čírej nekompetentnosti do rúk práve tým, ktorí majú byť prepustení. Rúca svet koncentračného tábora blížiaci sa koniec vojny alebo je to prirodzený kolobeh vecí, ktoré nevydržia pod náporom vlastnej mohutnosti? Kríza sa dostaví vo chvíli, kedy do tábora prichádza mimoriadny transport a pece nestíhajú...

Ak filmu niečo dominuje, je to stále prítomný chaos. Z neho ťaží Saul. Vie, kedy predstierať činnosť. Kedy si ho ozaj nikto nevšimne, ak odbehne. Zvyšok je náhoda, troška šťastia. Blúdi z miesta na miesto a po skončení divák nemá žiadnu ucelenú predstavu o jeho trajektórii. O rozložení sveta, v ktorom sa pohybuje, o priestorových a ani osobných vzťahoch. V tomto svete je možné skryť telo chlapca pred nemeckými doktormi i pred ostatnými členmi Sonderkommanda. Preto je rovnako prípustné, že Saul skutočne spoznal v mŕtvom chlapcovi svojho syna a ten ním aj bol, ako to, že Saul stráca posledné zvyšky súdnosti a za syna ho len prehlásil.

Nový transport je likvidovaný chaoticky až do tej miery, že z ľubovoľného čerstvého väzňa možno jediným prezlečením košele spraviť Sonderkommando. Aj ten väzeň môže a nemusí byť rabínom. Nacisti a kápovia predstavujú zlo. Nie je to zlo, ktoré si vyberá kategoricky. Saulov spoluväzeň je pri strate lopaty zastrelený. Fajn. Ale mohol to byť i Saul. Či obaja. Jediná náhoda dokáže všetko zničiť. Tento pocit neustálej neistoty vytvára napätie, ktorá sa prelína celým filmom, pôsobí na diváka fyzicky. Nie nutne preto, že sa so Saulom ako postavou identifikuje.

Samotná postava Saula je totiž tiež "náhodná". Málo vysvetlená a predstavená. Diváka priťahuje jej situácia, nie charakter ako taký. Čosi podobné funguje vo filme Gravitácia do momentu, než sa hlavná hrdinka pustí do odhaľujúceho monológu o sebe[2] . Dovtedy o jej traume netušíme nič a nič vedieť ani nepotrebujeme. Gravitácia funguje najlepšie, keď sa identifikujeme s aktuálnou situáciou postavy a nie s ňou samotnou. Rozumieme fyzickému ohrozeniu, ktorému sú Saul (astronautka) vystavení a to stačí. Proste sa nevciťujeme do postavy, ale do jej situácie si dosadzujeme sami seba. Iný, podobne fungujúci príklad, predstavuje K smrti odsouzený uprchl Roberta Bressona. Napriek tomu, že názov hneď napovie, divák pri jeho sledovaní celú dobu prežíva stres. Väčšina monológov postavy sa netýka jej minulosti, ale plánovania úteku. Stačí jedno zlé načasovanie, trochu smoly. Saula môžu kedykoľvek zastreliť skôr, než dokončí, čo začal. Aj keby nemal nejaký cieľ, nachádza sa v tak extrémnej situácii, že by to pre vcítenie stačilo. Saulom môže byť ktokoľvek (z nás).

Náhodné a nepredvídateľné zlo dokáže vzbudiť väčšiu hrôzu než to kalkulované. Aj napriek tomu, že sa dívame na koncentračný tábor, ktorý likviduje určitú náboženskú a politickú skupinu ľudí, ich selekcia je (aspoň v kontexte filmu) absolútne náhodná. Je to ako keby sa praktikujúci kresťan dozvedel, že večné zatratenie nerozhoduje jeho viera (či nedostatok viery) v boha, ale hod mince. Príbehy, ktoré sa čo i len dotýkajú témy holokaustu mávajú i keď podobné východisko, ale opačné vyznenie. Bývajú to buď príbehy niekoho, kto silou vôle i za cenu strašných obetí prežil a svojím spôsobom (hoci vnútorne zlomený) zlo na nejakej úrovni premohol (Maus, Schindlerov zoznam, Človek bez osudu). Alebo sú to príbehy ľudí, ktorí zlu tragicky podľahli (Sofiina voľba, Denník Anny Frankovej, Človek bez osudu). Najčastejšie sa však naratív viaže na širší kontext. Poznáme osudy protagonistov buď pred uväznením alebo po ňom.

Saul žiaden kontext postavy neponúka. O jeho vzťahoch s ostatnými väzňami, spoločenskom postavení pred táborom či o jeho osobnom živote sa nedozvie divák nič jednoznačne interpretovateľné. V dôsledku toho nevzbudzuje v divákovi bežné emócie. Dokáže chápať jeho obsesiu okolo pohrebu chlapca, súcitiť s rozpadom zvyšku jeho osobnosti. Jeho chovanie ide proti kalkulovanej logike ostatných členov Sonderkommanda, ktorí sa chystajú na povstanie. Lenže divák nemá dosť podkladov na to, aby porozumel príčinám a východiskám Saulovej situácie, pretože mu jednoducho nie sú nikdy odhalené.

Tým vzniká paradox. Na jednej strane je Saul človek bez pozadia a rozumieť mu nepotrebujeme. Nepotrebujeme ani pochopiť motiváciu, prečo vlastne chce chlapca pochovať. Začne to drhnúť až v momentoch, kedy sa komorný príbeh dostáva do stretu s históriou. Tým najzásadnejším je moment povstania v tábore. Áno, zodpovedá to skutočnej histórii. Zasadzuje to príbeh do určitej fáze 2. svetovej vojny. Nacisti boli fakt v takom štádiu rozkladu, že poslali Sonderkommando upratať po splynovaní iného Sonderkommanda.

Zrazu sa však Saul stáva súčasťou čohosi väčšieho. Jeho spoluväzeň ho núti participovať na konšpirácii (pomôcť odfotiť zábery z koncentračného tábora). Hrdina sa síce zapojuje, ale z osobných, sebeckých, dôvodov. Spoluväzeň ho aj napriek "zakopnutiam" stále ochraňuje a núti pokračovať. Saulovo nelogické chovania má (asi) poukázať na to, do akej miery je už neschopný normálneho uvažovania či racionálneho činu. V skutočnosti skôr funguje ako násilná lekcia histórie. Akoby sa tvorcovia snažili povedať: Aha, toto všetko sa stalo a my vám to takto inteligentne naservírujeme.

Saul sa pri fotení ocitá "náhodou", ale z celej scény sála zámer. Popiera tak mieru chaosu, v ktorej sa hrdina pohybuje a ktorá dovtedy výborne funguje.

Zároveň sa tým oslabuje divákova väzba na Saula. Súcitiť s potrebou pochovať chlapca je jednoduché. Ťažšie pochopiť to, že jeho obsesia ohrozuje celú skupinu ľudí (ako mu je neustále pripomínané), ktorá sa chystá na zásadný čin - povstanie. Inými slovami, Saul je miesto hrdinu iba zúfalou bytosťou. Príliš porazených ľudí ("loserov") nemá nikto rád.

Samotné povstanie napokon strašne kontrastuje s tým, aký komorný Saulov príbeh spočiatku je. Naraz nevieme, či nás má zaujímať pohreb chlapca, alebo útek skupiny. Či ešte ide o nejaký posledný záchvev emócie v úplne zlomenom človeku, alebo sa sústrediť na širší kontext. Má samotné povstanie symbolizovať podobný záchvev u celej skupiny zlomených ľudí? Predošlé scény to popierajú. Skôr naznačujú, že svet okolo Saula sa nevzdal, hoci on sám áno. Pretože sa snažia o racionálny čin, ktorý má dôležité následky. Saulovo konanie zrazu prekáža a nedojíma.

Stačilo by buď celú historickú líniu potlačiť, ale tým by hrozilo, že by hrdina potreboval ešte nepravdepodobnejšie náhody pri svojej ceste do cieľa. Alebo úplne opustiť konkrétnu postavu, odosobniť sa a miesto toho natočiť nepríjemnú davovú akciu. Niečo v štýle Hvězdy na čepicích od Miklósa Jancsa, ktorá krutosť situácie akcentuje práve tým, že žiadneho hrdinu nemá. Popravuje sa hromadne. Strieľa a umiera sa hromadne. Človek je len malou časťou celku.

Lenže Saulov syn zostáva rozkročený kdesi medzi. Môžeme s ním buď súcitiť a ignorovať riziko, ktoré predstavuje pre väčší celok okolo povstalcov. Alebo ho môžeme odsúdiť a potom celá jeho akcia vzbudzuje odpor.

Filmu sa minimálne podarilo posunúť spôsob, akým ešte čosi povedať o pomerne ohranej téme koncentračných táborov. Čo však vlastne hovorí, mohlo byť vyslovené ešte minimalistickejšie či odvážnejšie.

 

[1] Po dlhšom čase v kine premietač plátno zužoval po reklamách. Väčšinou to býva opačne.

[2] Ale bez toho by možno bola ohrozená mýtická bytosť "priemerný hollywoodsky divák"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?